New York na štyridsiatku

Niektoré cesty vzniknú spontánne, len tak medzi rečou, a niektoré majú od začiatku zvláštnu symboliku. New York bol pre nás presne ten druhý prípad. Apríl 2024, ja, Katy a Meggie, a dôvod, ktorý znie trochu šialene, ale zároveň úplne správne – osláviť moju štyridsiatku v meste, ktoré si celý život pozeráš cez obrazovku a máš pocit, že ho vlastne poznáš… až kým tam nestojíš naozaj.

Ešte predtým, než sa človek vôbec dostane k prvým svetlám Manhattanu, musí vyriešiť jednu dôležitú formalitu – ESTA. Elektronické povolenie na vstup do USA je dnes úplný základ, vybavuje sa online a bez neho ťa do lietadla jednoducho nepustia. Poplatok sa môže časom meniť, preto je najlepšie pozrieť si aktuálnu cenu priamo na oficiálnej stránke a zaregistrovať sa s pár týždňovým predstihom, aby si mal pokoj. Celý proces je jednoduchý, len si treba dať pozor, aby si ho vybavoval cez oficiálnu stránku a nie cez rôzne sprostredkovateľské weby, ktoré si za to účtujú zbytočne veľa navyše.

Treba rátať aj s tým, že po prílete ťa čaká ešte jedna „americká klasika“ – imigračná kontrola. Niekedy ide všetko rýchlo, ale pokojne sa môže stať, že si postojíš v rade dlhšie, najmä večer, keď priletí viac letov naraz. A nie je nič výnimočné, ak si ťa úradník trochu viac preverí a spýta sa, ako dlho zostávaš, kde budeš ubytovaný, či máš spiatočný let alebo koľko hotovosti nesieš so sebou. Nie je to nič dramatické, len to treba brať s kľudom – odpovedať normálne a mať pripravenú adresu hotela.

A rovnako jednoduché to bolo aj s peniazmi. Výber z bankomatu nebol problém prakticky nikde a väčšinu času sme aj tak platili kartou. Revolut nám fungoval úplne bezchybne a New York je presne ten typ mesta, kde hotovosť vlastne ani veľmi nepotrebuješ.

E-Sim sme riešili cez aplikáciu Airalo, úplne najjednoduchšie, bez zbytočného behania a zháňania fyzickej sim karty na letisku.

Mestská doprava je kapitola sama o sebe – metro síce pôsobí chaoticky a niekedy aj trochu desivo, ale na presuny je stále najpraktickejšie. Jedna jazda stojí 2,90 dolára a lístky sa dnes riešia cez OMNY systém, kde len priložíš kartu alebo mobil pri turnikete. Funguje tam dokonca aj týždenný „cap“, takže po určitom počte jázd už ďalšie neúčtuje a automaticky sa ti to oplatí viac než kupovať stále nové lístky. My sme aj napriek tomu zvolili overenú klasiku, týždenný MetroCard (ktorý od roku 2026 zanikol).

Odleteli sme 16. apríla z Viedne, ale nie priamo. Priame lety na JFK existujú, samozrejme, lenže my sme si povedali, že keď už ideme na takýto výlet, chceme si splniť ešte jednu vec – konečne sa previezť Airbusom A380. Prestup v Mníchove s Lufthansou bol preto úplne dobrovoľný, ale už len ten pocit, že nastupuješ do niečoho tak gigantického, bol malý zážitok ešte predtým, než vôbec začne samotný New York. Cena spiatočnej letenky bola 490 Eur.

Prileteli sme večer a mesto nás privítalo presne tak, ako to vie len ono – bez úvodu, bez jemného prechodu, rovno naplno. Po prílete nás ešte čakal presun do mesta a tu musím povedať, že najpraktickejšia cesta z JFK je kombinácia AirTrainu na Jamaica Station a odtiaľ potom metro priamo na Manhattan. Je to rýchle, jednoduché a hlavne sa tak človek vyhne drahým taxíkom hneď na začiatku. Metrom sme sa presunuli cez Bronx a Brooklyn na Manhattan, trochu unavení, trochu nadšení a vystrašení, s hlavou plnou toho, čo všetko nás čaká.

Ubytovali sme sa v Moxy NYC Downtown a musím povedať, že poloha bola naozaj výborná. Brooklyn Bridge sme mali doslova na skok, približne desať minút pešo, a dokonca aj z izby sme mali výhľad smerom na most. Táto lokalita si však vyžiadala svoju daň – úprimne, bolo to zatiaľ moje najdrahšie ubytovanie vôbec. Na druhej strane, v cene boli raňajky, čo bolo pre nás veľmi dôležité, pretože v meste, kde je všetko drahé a dni sú dlhé, je obrovská výhoda začať ráno normálne a nebehať hneď hladný po uliciach.

🗽📖 Prvá lekcia: New York sa nezačína jemne

Na druhý deň sme začali tým, čím začína asi každý, kto príde do New Yorku prvýkrát – Times Square. Je to klišé, ale New York je jedno z mála miest, kde klišé funguje. Už keď tam prídeš, máš pocit, že si sa ocitol v nejakej realite na steroidoch. A vtedy prišiel aj ten úplne prvý moment, ktorý si s New Yorkom spájaš od detstva – sirény. Policajné autá, sanitky, žlté školské autobusy, neustály zvuk v pozadí, ktorý robí z mesta akýsi živý soundtrack. A medzi tým všetkým para stúpajúca zo zeme, z kanálov, presne ako vo filmoch. Stojíš na Times Square a zrazu máš pocit, že New York nie je len miesto, ale atmosféra, ktorá ťa obklopí naplno. Obrazovky blikajú zo všetkých strán, ľudia sa valia ulicami, všetko je hlučné, farebné, prehnané… a ty len stojíš a chvíľu nevieš, kam sa pozerať skôr.

Je zvláštne zažiť miesto, ktoré poznáš celý život z obrazoviek, a zrazu zistíš, že ono naživo vyzerá ešte intenzívnejšie.

Potom sme zamierili do Central Parku a prišiel prvý veľký kontrast. Stačí pár minút chôdze a z chaosu Manhattanu sa ocitneš v zelenej oáze, kde mesto na chvíľu akoby stíchlo. Bola jar, kvitli kvety, hrali muzikanti a veveričky tam behali s takou samozrejmosťou, akoby park patril im a my sme boli len hostia. Ten moment, keď kráčaš pomedzi stromy a za nimi sa dvíhajú mrakodrapy, je jeden z tých typických newyorských obrazov, ktoré si zapamätáš navždy.

Zastavili sme sa aj pri Vessel, tej futuristickej stavbe, ktorú človek pozná z Instagramu. V tom čase bol síce zatvorený, takže sme ho videli len zdola, ale aj tak to stálo za to. New York je totiž mesto, kde aj obyčajná prechádzka znamená, že každých pár metrov narazíš na niečo, čo vyzerá ako kulisa z budúcnosti.

A presne vtedy nám začalo dochádzať, že tento týždeň nebude len o tom „vidieť pamiatky“. New York ťa pohltí hneď na začiatku – a ty sa buď necháš, alebo nemáš šancu.

🚽✨ Druhá lekcia: Zlaté WC sú vtipné, kým nepríde nádcha

Ďalší deň patril miestam, ktoré som poznal dávno predtým, než som do New Yorku vôbec prvýkrát vkročil. Grand Central Station je presne ten typ budovy, ktorá na fotkách vyzerá krásne, ale naživo pôsobí ešte silnejšie. Keď vojdeš dovnútra, ocitneš sa v obrovskom priestore, kde sa všetko hýbe a pulzuje – ľudia bežia na vlak, niekto sa len tak zastaví a pozerá hore, turisti fotia každý detail a celé to má v sebe zvláštnu eleganciu starého New Yorku.

Ten hlavný vestibul so stropom posiatym súhvezdiami je jeden z tých obrazov, ktoré ti zostanú v hlave. Na chvíľu máš pocit, že si sa preniesol do čias, keď bolo cestovanie vlakom niečo noblesné, nie len presun z bodu A do bodu B. Grand Central nie je len stanica, je to vlastne malé mesto v meste.

Potom sme sa presunuli k Trump Tower a tam prišla úplne iná energia. Luxus, lesk, trochu absurdný pocit, že všetko je až príliš „zlaté“. A áno, musím to napísať, lebo na to sa zabudnúť nedá – skončili sme na zlatých toaletách a smiali sme sa, že toto je asi najbizarnejší turistický zážitok, aký si môžeš z New Yorku odniesť. Je zvláštne, ako toto mesto dokáže byť v jednej chvíli ikonické a v druhej úplne komické.

Navštívili sme aj Hotel Plaza, ktorý mám navždy spojený s Kevinom zo Sám doma. Je to jeden z tých momentov, keď stojíš pred budovou a v hlave ti beží filmová scéna, ktorú si videl ako dieťa. A zrazu je to realita – okolo teba prechádzajú ľudia s kávou, taxíky trúbia a ty si uvedomíš, že New York je vlastne jedno obrovské filmové deja vu.

Lenže presne vtedy sme spravili jednu klasickú cestovateľskú chybu – podcenili sme počasie. Človek má pocit, že keď je apríl a svieti slnko, bude príjemne… ale New York vie byť zradný. Vietor si robí, čo chce, teploty padajú a ty zrazu cítiš, že niečo nie je úplne v poriadku.

Začali sme všetci prechladovať a ešte sme netušili, že choroba sa nám do tejto oslavy zamotá viac, než by sme chceli.

🌬️🕯️ Tretia lekcia: New York vie byť tichý… a vietor vie byť brutálny

19. apríla sme sa dostali na miesto, ktoré má úplne inú energiu než všetko ostatné v New Yorku. Pamätník Dvojičiek nie je len ďalšia zastávka na mape, je to bod, pri ktorom sa automaticky stíšiš, aj keď okolo teba stále prúdia davy ľudí. Voda steká do prázdna, mená sú vytesané do kameňa a celé to pôsobí zvláštne pokojne, akoby sa mesto na chvíľu zastavilo.

Je to ten typ miesta, kde si uvedomíš, že New York nie je len mesto svetiel a filmových scén, ale aj mesto príbehov, ktoré v sebe nesú veľa bolesti. Aj keď tam stojíš len pár minút, odchádzaš s pocitom, že niečo také sa nedá úplne pochopiť, len rešpektovať.

Potom sme si dali úplne iný kontrast – lanovku na Roosevelt Island. Už samotná jazda ponad rieku stojí za to, pretože zrazu vidíš Manhattan z perspektívy, na ktorú nie si zvyknutý. Nie ako chaos ulíc, ale ako panorámu mrakodrapov, ktoré vyzerajú skoro neskutočne, akoby boli namaľované na obzore.

Roosevelt Island pôsobí pokojnejšie, takmer ako iný svet uprostred veľkomesta. Ľudia sa tam prechádzajú pomalšie, ruch Manhattanu je zrazu vzdialený a na chvíľu máš pocit, že si našiel miesto, kde sa dá normálne nadýchnuť. A ako bonus – práve tam nám kvitli sakury. Ten jemný ružový moment uprostred New Yorku bol až absurdne krásny, a človek si uvedomí, že kvôli takej atmosfére nemusí letieť až do Japonska.

Večer nás čakala vyhliadka Top of the Rock, na ktorú sme sa tešili, ale úprimne… prišlo sklamanie. Strašne fúkalo, vietor bol taký silný, že sme mali pocit, že nám ho berie až z kostí, a namiesto toho, aby sme si vychutnávali výhľad, sme skôr riešili, ako sa tam udržať a nezmrznúť.

A presne vtedy sa začalo lámať aj zdravie. Mne odišiel hlas a prišla horúčka, Meggie dostala silnú nádchu a Katy sa išla každú chvíľu zadusiť tak silno kašľala. Taký ten klasický cestovateľský moment, keď si povieš: prosím, len nie teraz… veď zajtra mám narodeniny.

New York nám dal všetko, čo sme od neho čakali – veľkoleposť, ikonické miesta, zážitky… a k tomu ako bonus aj jeden neplánovaný test imunity.

🎂🌉 Štvrtá lekcia: Aj narodeniny s horúčkou môžu byť nezabudnuteľné

20. apríla som sa zobudil s horúčkou a na chvíľu som mal pocit, že moja štyridsiatka sa bude oslavovať maximálne tak v posteli s čajom a výhľadom na Manhattan spoza okna. Je zvláštne, ako rýchlo sa dokáže výlet zmeniť – ešte včera si riešil vyhliadky a dnes riešiš, či vôbec zvládneš vstať. Lenže Amerika má jednu vec, ktorú Európa úplne nemá – silné lieky, ktoré kúpiš v supermarkete bez receptu a ktoré zaberú tak rýchlo, že máš pocit, že to je malý zázrak. Do dvoch hodín som bol použiteľný a povedali sme si, že tento deň nám nikto nevezme. Narodeniny v New Yorku predsa nemôžu skončiť pod dekou.

Vyrazili sme smerom na Brooklyn Bridge a už len ten prvý krok na most má v sebe niečo ikonické. Vietor, ruch mesta, Manhattan pred tebou a nekonečný pohyb ľudí okolo. Je to presne ten typ miesta, ktoré poznáš z filmov, ale keď po ňom kráčaš naživo, uvedomíš si, že žiadna kamera nedokáže zachytiť tú energiu úplne. Prešli sme do Brooklynu a pokračovali ešte ďalej, až na pláž. Áno, New York má aj pláž, čo znie absurdne, kým tam nestojíš a nepozeráš sa na vodu s vedomím, že za tebou je jedno z najrušnejších miest na svete. Ten kontrast je fascinujúci – pár kilometrov od Times Square a zrazu cítiš slaný vzduch a chvíľu pokoja.

Niekde medzi tým všetkým prišiel aj jeden malý osobný highlight – cronut. Vždy som ho chcel vyskúšať, mix croissantu a donutu, roky som ho videl na internete, a zrazu ho držíš v ruke na druhej strane sveta, na svoje narodeniny, a povieš si, že toto sú presne tie drobnosti, ktoré robia cestovanie krásne.

Podvečer však prišlo niečo, čo úplne prevalcovalo celý výlet.

Summit One Vanderbilt bola najúžasnejšia vyhliadka, akú sme v New Yorku zažili, a dovolím si povedať, že jedna z najkrajších, aké som kedy videl. Počkali sme až do zotmenia, aby sa mesto rozsvietilo, a ten moment, keď sa Manhattan zmení na more svetiel, sa nedá opísať úplne presne.

Všetko pulzovalo. Mrakodrapy vyzerali ako živé, okná svietili do tmy a celé mesto pôsobilo ako organizmus, ktorý nikdy nespí. Dokonca ani mraky nám nevadili – práve naopak, pridali tomu atmosféru, akoby New York nechcel byť dokonalý, ale skutočný.

A ja som tam stál, na svoje štyridsiate narodeniny, s vedomím, že toto je presne ten typ spomienky, ktorú si človek zoberie so sebou navždy. Nie preto, že všetko bolo ideálne – práve naopak. Bolo to reálne. Vietor, choroba, únava… a potom svetlá mesta snov.

Bol to moment, keď si povieš, že štyridsiatka vlastne nie je koniec ničoho, ale začiatok niečoho, čo si chceš pamätať navždy.

🥪🗽 Piata lekcia: New York robí všetko veľké – aj sendviče

Na ďalší deň sme mali jasný cieľ – ochutnať poriadny pastrami sendvič. V New Yorku je to taká malá povinnosť, niečo ako pizza slice na ulici, len v trochu brutálnejšej verzii. A keď nám ho priniesli, chvíľu sme sa len pozerali, či je to ešte stále sendvič alebo už skôr stavba z mäsa.

Toľko mäsa v jednom kuse pečiva som asi nikdy v živote nevidel. New York má zvláštny talent robiť veci prehnane veľké – porcie, budovy, vzdialenosti, všetko. A možno práve preto to človeka baví, lebo tu nič nie je „len tak“. A ešte jedna vec, ktorá sa o Amerike často hovorí a v New Yorku sme si to len potvrdili – káva tu nie je práve ich najsilnejšia stránka. Väčšinu času sme narazili na niečo, čo chutilo skôr ako ponožkový vývar v papierovom pohári, a pri meste, kde máš pocit, že všetko je na svetovej úrovni, je toto celkom vtipný kontrast. Úprimne, jediná naozaj pitelná káva pre nás nakoniec skončila v Starbucks, čo je možno ten najväčší paradox celého výletu.

Podvečer sme si dali plavbu smerom k Soche slobody pri západe slnka. Ten moment na vode bol krásny, taký pokojnejší kontrast k nekonečnému ruchu ulíc. Manhattan sa pomaly ponáral do zlatého svetla a ty si len sedíš a pozeráš sa na symbol, ktorý poznáš celý život z filmov a fotiek.

A tu prichádza jedno úprimné zistenie – v skutočnosti vyzerá Socha slobody oveľa menšie, než by človek čakal. Hollywood z nej spravil obrovský monument, ale realita je taká, že je to „len“ socha… a aj tak má v sebe niečo zvláštne. Vidieť ju naživo je presne ten typ momentu, pri ktorom si uvedomíš, že toto mesto si naozaj odškrtávaš zo svojho zoznamu snov.

🌤️🍕 Šiesta lekcia: Pizza na ulici a prípitok na streche mesta snov

Predposledný deň sme si povedali, že ešte jednu vyhliadku si nemôžeme nechať ujsť. Edge je presne ten typ miesta, kde stojíš na polootvorenej plošine a máš pocit, že pod tebou už nie je nič, len vzduch a Manhattan. Je to iný zážitok než Summit – menej „wow efektov“, viac surového pocitu výšky a priestoru.

A konečne vyšlo slnko. Po dňoch vetra, nádchy a horúčky to bolo, akoby nám New York na záver povedal: dobre, už ste si vytrpeli dosť, tu máte aspoň jeden pekný deň.

Lieky zabrali a skoro každý z nás už bol na tom lepšie. Celý výlet sme jedli tak typicky newyorsky – buď pizza slices na ulici, alebo all-you-can-eat bufety za dvadsať dolárov, kde odídeš taký plný, že máš pocit, že už nikdy nebudeš jesť. New York je drahý, ale vždy sa dá nájsť niečo rozumné, keď vieš, kde hľadať.

Na večer sme si nechali niečo špeciálne. Rooftop bar 230 Fifth kde sme si konečne pripili na moju štyridsiatku tak, ako sa patrí. Flamingo Mai Tai v ruke, vietor a zima na streche, ale alkohol nás zahrial a výhľad vynahradil všetko. Pod nami pulzoval Manhattan, svetlá boli všade a nápis City of Dreams pôsobil až veľmi presne, pretože v tej chvíli to tak naozaj bolo.

🦩✈️ Siedma lekcia: Niektoré spomienky si zoberieš domov na koži

23. apríla, v deň odchodu, prišlo ešte jedno prekvapenie. Katy a Meggie mi dali darček, ktorý som vôbec nečakal – tetovanie plameniaka. Malá spomienka na New York, ktorá ostane navždy.

A potom prišla tá zvláštna časť každej cesty – moment, keď si zrazu uvedomíš, že už balíš. Ešte včera si stál na vyhliadke a pozeral sa na rozsvietený Manhattan a dnes riešiš, či si nezabudol nabíjačku.

Cesta na letisko bola až nepríjemne rýchla. Ešte pred chvíľou sme boli v uliciach, kde všetko pulzuje, a o pár desiatok minút už sedíš v sterilnom priestore terminálu, s pocitom, že to celé možno ani nebolo skutočné.

Leteli sme priamo do Viedne s Austrian, približne osem a pol hodiny, a je zvláštne, ako rýchlo sa človek dokáže presunúť z mesta snov späť do reality.

Keď sme pristáli doma, všetko bolo zrazu tichšie. Žiadne sirény, žiadne obrazovky, žiadny Manhattan na obzore. Len ten zvláštny dozvuk v hlave, že si práve zažil niečo veľké.

New York mi dal štyridsiatku, na ktorú nezabudnem.

A plameniaka k tomu.

ZÁVER: New York úprimne: veľkolepý na povrchu, drsný pod ním

New York je obrovský, filmový, presne taký, ako ho poznáš z obrazoviek. Ale pod povrchom – a tým myslím metro – je to úplne iný príbeh. Smrad, bezdomovci, potkany, chaos a nelogickosť liniek. Aj keď sme pochopili downtown a uptown, stále to bolo jedno z najhorších metier, aké som zažil.

Jedlo je drahé, ale vždy sa dá nájsť niečo rozumné. Supermarkety s voľnopredajnými liekmi sme si zamilovali – v Európe by sme to ocenili tiež.

Do New Yorku by som sa rád vrátil. Určite. Ale nabudúce za lepšieho počasia… a ideálne bez zdravotných problémov.